„Sú to svine“, tak znela odpoveď mojej bývalej spolužiačky zo strednej
keď som sa pýtal na jej skúšky. Samozrejme že myslela učiteľov,
presnejšie profesorov a ešte konkrétnejšie tých vysokoškolských. Ja
osobne s nimi veľa skúseností nemám, keďže študujem na univerzite v
zahraničí. Predstavu o tom ako vyzerá život vysokoškoláka na Slovensku
si vytáram na základe rozprávania ľudí ktorý to zažívajú na vlastnej
koži. Ich skúsenosti sú si veľmi podobné; slovník sa mení ale podstata
ostáva.
Na jednu vetu nezabudnem: „ak sa ti nepáči môžeš isť, na tvoje miesto
čaká ďalších sto študentov“, to je zrejme múdrosť ktorú si predávajú
pedagógovia z generácie na generáciu. Veľmi mi to pripomína čas
strávený na strednej škole a diskusiu o tom kto je tu pre koho, čí
študent pre učiteľa alebo naopak. Učiteľ je na Slovensku jednoducho
boh. On je ten múdry, on napísal všetky tie knihy plne múdrosti, on
je ten kto si zaslúži úctu, nie žiak. Áno uznávam, disciplína musí byť,
ale nie slepá poslušnosť kubánskeho typu.
Veď predsa vo vzťahu učiteľ - študent, pravé študent je ten kto ma pravo
výberu. Študent je ten ktorý by mal mat pravo sa rozhodnúť a povedať:
„keď sa ti nepáči chod“. No on má smolu, keďže na rozdiel od stovák
študentov „na trhu“, situácia je taká že dopyt po učiteľoch v tomto
prípade prevyšuje ponuku. Učiteľské povolanie nie je pravé to
najlukratívnejšie. V krajine, kde profesor zarába pomaly menej ako
zametač snehu na ministerstve je pomerne ťažké prilákať mladých,
nádejných pedagógov. A sme doma: peniaze, peniaze, peniaze...
Ja ale nevidím najväčší problém slovenského školstva v peniazoch.
Áno slovenské školstvo potrebuje financie, potrebuje prilákať novu
generáciu učiteľov, ktorý zvýšia konkurenciu a tým vytvoria tlak na
ostatných kolegov. Ale čo ak sa nič nezmení a nová generácia
vychovávaná podľa starých pravidiel sa ukáže rovnako rigidná ako ta
súčasná. Skutočnú zmenu môže priniesť len zmena myslenia.
Napriek tomu že už pekne dlho žijeme v 21. storočí, slovenské školstvo
si ešte stále nažíva v totalite. Disciplína, nekonečné vedomosti a
fakty, o tom je naše školstvo. Študent má dve možnosti, buď sa prispôsobí,
alebo letí. Výsledkom je poslušný študent – teoretik, ktorý síce má
dostatok vedomostí, ale chýba mu sebavedomie a v reálnom svete sa
nedokážu predať.
To čo naše školstvo potrebuje najviac, je uvedomiť si že ťažiskom je
študent. Študent ktorý dokáže kriticky myslieť, má vlastný názor, ktorý
dokáže patrične obhájiť a nie študent ktorý z hlavy odrecituje knihu
napísanú ‘renomovaným profesorom’ a pritom ani nevie o čom tá kniha
je. Cieľom všetkého snaženia by mal byť spokojný a nie poslušný študent.
A samotné štúdium by nemalo byt o drezúre a vtĺkaní faktov do hlavy.
Malo by byť o schopnosti tvoriť, vyhľadať potrebné fakty, pracovať
s nimi, analyzovať ich a najmä ich prezentovať.
A čo sa týka mňa, to najdôležitejšie, štúdium ma po trinástich rokoch
konečne začalo baviť. Štúdium v Británii (teda vlastne v Škótsku ale
o tom niekedy inokedy) má svoje chyby, no moja skúsenosť je zatiaľ
jednoznačne pozitívna. Vzťah profesor – študent je tu na úplne inej,
takmer kamarátskej úrovni a vôbec to nie je na škodu.
